Winter rain

25. february 2013 at 11:16
Vonku prší a sneh sa nenávratne mení na hnusnú kašu a ja tu čumím na televízor a čítam depresívne knihy.

A zúfalo túžim byť niekde inde.

Napríklad vo Švédsku.

V septembri sme boli so spolužiačkami na výmennom pobyte vo Švédsku, po tom ako Švédky boli u nás. Mali sme od začiatku bývať u nich, ale nemali sme vhodný let a tak sme strávili deň v Štokholme.

Dokonalé mesto. Tiché aj zaujímavé. Osobité aj priateľské. Staré aj moderné. Švédske aj svetové.

Svetové. A zároveň blízke. Dobré mesto pre mňa, čo som nebola ani v Prahe . Mám odtiaľ úžasné spomienky. Západ slnka počas čakania na vlak. Cesta vlakom cez nočný Štokholm. Raňajky na hlavnej stanici. Časopisy zdarma, dokonalé aj keď som im nerozumela. Obrovské nákupné strediská. Zašité uličky. Medzinárodná tržnica.

To bol Štokholm. Ale samotné Švédsko... Päť hodinová cesta vlakom cez dlhú pláň, takú odlišnú od Slovenska. Jazerá, lesy, MORE. Všetci tí ľudia. Originálni a tolerantní. Moderní. Každý iní a všetci to rešpektujú.



Bolo to iné. A tak dokonalo iné. Až neuveriteľne mi to všetko sedelo. Až príliš. Ako sen. Ešte stále tomu tak trochu nemôžem uveriť.

Ale bol to úžasný únik. Journey to paradise.

Zaujalo ma ako som tam bola sama sebou. Možno preto že som si tam nepripadala divná. Možno preto lebo ma tam nik nepoznal. Každopádne som sa mohla správať hocijako lebo ma tam nemal nikdo zaškatuľkovanú ako nudnú, tichú a trápnu bifľošku. Ja vždy keď idem niekde preč tak sa neprispôsobujem prostrediu ale som sama sebou :).

Rozmýšľam či som rada sama alebo proste príliš bojazlivá aby som si našla spoločnosť.

who knows. too much questions and no answer.

tak pekný deň a dajte si čaj s mliekom, a užívajte prázdniny - Stredoslováci :D
snowy
 

Spring morning

20. february 2013 at 17:23 | snowy |  Images and ideas
Knihy. Vždy je to nejakou knihou. Nejaký citát, postava, hláška. Niečo nad čím sa zamyslím.

A tak, v jeden krásny februárový deň sa snowy po nostalgickom prezeraní blogu a po dočítaní jednej dokonalej knihy menom Posol, rozhodla upratať. Aj v izbe (už bolo načase), ale hlavne v mysli. A prišla na jedno šokujúce zistenie.

Myslela som si že keď sa odstrihnem od blogu, budem viac prežívať reálny život. Chyba. Pretože blog JE časť môjho života. Všetci ľudia, všetky blogy mi dávali to čo mi chýbalo.
Porozumenie.
Podporu.
Nádej.
Vedomie že nie som divná.
Keď som skončila s blogom, bolo to ako keď za začnú trhať nitky na bábke. A ja som pomaly začala klesať, klesať do priepasti zúfalstva, osamelosti a prázdnoty.


Vždy som si myslela že sa radujem len z jedla, melancholických obrázkov, kníh a filmov. Ale bola tu aj iná línia, ako iný, tajný svet. Svet týchto ľudí, rovnakých ako ja. Ten mi dodával nadšenie a silu do reálu , kde mi síce nerozumeli az tak ako by som chcela ale myšlienky na ten tajný svet ma podržali.

A teraz, keď je jar vo vzduchu, po polroku tancovania na okraji priepasti cítim ako pevne stojím, že všetko bude lepšie. Chcem si dať jedno jarné predsavzatie:

Doteraz som bola tieň, tmavá.
Túto jar budem žiariť, svetlá.

Nechcem byť ako ohňostroj, zažiariť silno a zmiznúť.
Chcem každého obklopiť, objať, osvietiť a rozžiariť.

Ako sviečka. Tichá, stála, verná, spoľahlivá.

snowy

ps: berte tento výlev s rezervou, už dlho som nepísala na blog ;)

Deň siedmy

26. november 2012 at 17:20 | Snowy
Čtyři věci, co tě dokážou znechutit:

1. Swaaaaaaaaag boys
2. Swaaaaaaaaaaaaaaag girls.
3. Vtierky.
4. Ľudia čo nezdieľajú môj názor :*.

Where to go next

Advertisement